Niekedy je toho na našu hlavu jednoducho priveľa a pár káblov je potrebné na chvíľu odstrihnúť.
2010 Saigon, Vietnam © Martin Kušpál, MAISON D’IDÉE Prague
Rovnováha medzi životom a prácou u nás neexistuje. Buď naplno žijete alebo pracujete. Keď sa ráno zobudím, myslím na prácu. Keď vychádzam večer z kina, kontrolujem e-maily, či na moju odpoveď nečaká niektorý z kolegov. Klientom už večer neodpisujem, no kolegov pri práci nenechám čakať. Mám rád, keď sa naplno pracuje, keď to všetko odsýpa a projekty sa posúvajú.
Ľuďom ako som ja sa v našej branži dostáva veľká česť a to tým, že nás nazývajú „kreatívec“ či „arťák“, v horšom prípade „umelec“, v lepšom „výtvarník či grafik“. Výraz kreatívec môže pri správnej konotácii naberať dvojaký význam, našťastie väčšinou je to myslené pozitívne. Myslím, že je to tak trochu nespravodlivé, pretože taký programátor musí byť rovnako kreatívny, ba dokonca podľa môjho názoru ešte kreatívnejší, než dizajnér. Aby sme nekrivdili dobrému accountovi, vedieť diplomaticky vyriešiť každodenné situácie pri neustále rastúcom tlaku od klienta a od kolegov je teda poriadny kus umenia a kreativitu to rozhodne chce.
Mám rád pracovnú nedeľu. Aspoň doobedie. Aj tento článok revidujem po dlhej dovolenke práve v nedeľné ráno. Obed strávim v kancelárii prípravou úloh pre kolegov na pondelok. Posledných 10 rokov som každé nedeľné ráno pracoval a teda som nedeľu zasvätil grafike. Možno práve vtedy vznikla väčšina mojich obľúbených projektov. Základným pravidlom vždy bolo, nepoškvrniť tento (u mňa pracovný) deň žiadnym servisným, nekreatívnym úkonom. Jeden nápad na jeden deň. Nič rušivého, len ticho a maximálna koncentrácia. A hlavne pokoj. Skúšal som pracovať aj v sobotu, no tá mi na prácu nikdy nesedela.
Nie hlava v oblakoch, ale oblaky v hlave
Často sa stáva, že mi ľudia kladú otázky, ako je to s tou kreativitou, kedy vlastne za mnou chodí a vôbec… ako to v tých našich hlavách funguje. Isto by sa mnohí chceli pozrieť do vnútra takej hlavy, akurát uprostred toho mystického kreatívneho procesu. Videli by ruku, ktorá sa snaží zachytiť pár vhodných tvarov meniacich sa oblakov, ktoré sa neustále menia rýchlosťou priamoúmernou s počtom vypitých kávičiek. Niektoré tie obláčiky sa rozplynú, iné stihneme zachytiť a preniesť na papier. Potom ich ukážeme kolegom a okolo sediacim. Vidieť taký pekný nadýchaný obláčik na stole, to má každý hneď nutkanie strčiť doň prsty. Kreatívec musí preto nasrdene pobehovať okolo a brániť svoj krehký výtvor, inak by bol hneď preč. Potom sa ho opatrne snažíme zabaliť a v jeho jemnej, premenlivej kráse dopraviť a ukázať klientovi. Ak sa všetko vydarí, snáď sa mu nič nestane a dostane sa niekam na shelf alebo do cloudu k iným obláčikom.
Keby bola v živote kreatívca rovnováha, nemohol by sa zdokonaľovať. Neustály tlak, stres a neistota nás posúvajú ďalej. Vždy, keď som mal príležitosť zotrvať niekde v tichu a teple, s istotou a predvídateľnosťou, razom sa vo mne niečo vzoprelo, musel som sa postaviť a odísť. Za tento inštinkt som do dnešného dňa vďačný. Každým rokom robíme krajšie a lepšie projekty a posúvame sa, raz doľava, raz doprava, ale zároveň vždy smerom hore.
Koľko stresu je ale tak akurát?
Tak akurát je ho podľa mňa vtedy, keď stíhate odviesť všetku svoju prácu, ktorú ste si ráno vytýčili na papieri. Ak k jej odvedeniu stačí cez deň makať a neflákať sa, prípadne (len u mňa) cez víkend polovicu nedele popracovať, tak je to ideálny stav.
Kríza nastáva, keď si každý deň musíte vybrať zo zoznamu úloh tie, ktoré jednoducho nestihnete alebo odsuniete.
Nedávno sa mi podarilo podľahnúť pocitu omnipotencie. Rozhodol som sa rozkázať telu aj mysli (v ľavej ruke s frenchpressom plným kávy a telefónom v druhej), že budú prinášať dobré nápady na 10tich projektoch naraz a to od 8:00 do 22:00 každý deň, po dobu minimálne troch týždňov. Matka príroda mi po prvom týždni poslala odpoveď, že pokiaľ s tým hneď neprestanem, začne vypínať moje funkcie jednu po druhej. Prvá začala odchádzať koncentrácia. Po pár dňoch (bez ohľadu na objem vypitej kávy) bolo takmer nemožné sústrediť sa na dlhšie ako pár minút. Potom prišli problémy s dýchaním a nakoniec sa pridali kŕče.
Aj keď som sa ešte predsa len vzoprel jej snahe dostať ma do postele (prípadne na lôžko), alebo kamkoľvek od práce a počítača, vytvoril som ešte z posledných síl (a RedBullov) pár víťazných návrhov k spokojnosti klienta aj kolegov. Moje telo sa mi však potom začalo prihovárať oveľa intenzívnejšie.
Začal som sa obávať, že prídem o to, čo mi je najcennejšie. Schopnosť robiť dobrý dizajn. Mať občas nejaký ten nápad a ideálne rozsah pozornosti väčší, ako zlatá rybka. Posledné dni mi už žiadny dobrý nápad neprichádzal. Obláčiky začali z hlavy miznúť ako s príchodom frontu. Nebolo pekných obláčkov, ktoré by sa dali chytať. Buď prázdno alebo dážď, hotová katastrofa pre kreatívnu hlavu. Povedal som si dosť. O “moje” projekty som sa podelil s kolegom a sadol som do lietadla odhodlaný podstúpiť týždňový digitálny detox.
Je pravda, že návšteva exotických krajín tretieho sveta ma vždy dobre odtrhne od práce. Prvá je vždy facka tropickej klímy, ktorá vás núti sústrediť sa na prežitie v tom prekliatom teple. Druhú facku človek dostane pri strete s kultúrou diametrálne odlišnou od tej našej, európsky kontinentálnej. A tretia je väčšinou chudoba, do ktorej prídete a o to viac si začnete tú našu Európu a vaše pohodlné miesto v nej vážiť.
Zmena prostredia a dovolenkový režim ako zázrakom zregenerovali telo aj myseľ. Už sa neviem dočkať, ako prídem ku kolegom plný energie a elánu a spustím na nich motivačné reči o tom, ako musíme všetci pridať a ťahať za jeden povraz. Len aby ma naň nakoniec neobesili.
Je ľahké stratiť sa v každodennom zhone.
2010 Saigon, Vietnam © Martin Kušpál, MAISON D’IDÉE Prague
Muži vystupujú na oslavách v Saigone počas sviatkov a slávností.
2010 Saigon, Vietnam © Martin Kušpál, MAISON D’IDÉE Prague
Evidencia skladových zásob priamo na ulici, kde sa odohráva väčšina miestneho života.
2010 Saigon, Vietnam © Martin Kušpál, MAISON D’IDÉE Prague
Slávnostný sprievod s drakom prechádza za rytmického zvuku bubnov uličkami Saigonu.
2010 Saigon, Vietnam © Martin Kušpál, MAISON D’IDÉE Prague
